Či už išlo o zariadenia pre telesne a duševne postihnutých, detské domovy alebo polepšovne, jedno mali spoločné: v týchto ostrovoch negatívnej deviácie, ktoré sú uzavretými komunitami, vládli podobné pomery ako v celom štáte, len porušovanie ľudských práv, útok na ľudskú dôstojnosť, to všetko tu bolo stonásobne horšie. Z jednoduchého dôvodu.

V „domoch hrôzy“, ktoré majú za cieľ poskytnúť sociálnu, zdravotnú či výchovnú starostlivosť, vládne vlastný režim, iný ako vonku. Je to uzavretý svet sám pre seba. Keďže je uzavretý, je nekontrolovateľný. Alebo inak: je nekontrolovateľný, pretože sú v ňom umiestnení ľudia, na ktorých spoločnosti (štátu) nezáleží.

Ak by záležalo, vyzeralo by to inak a dnes by sme nečítali v správe generálnej prokuratúry o plesnivých izbách, sexuálnom zneužívaní, o zavieraní do samotiek, o chýbajúcich posteliach, o nedostatku súkromia na elementárne potreby v trinástich reedukačných zariadeniach. Ak by všetko fungovalo tak, ako má, aj tento malý uzavretý svet so svojimi pravidlami by podliehal kontrole. Prečo takmer 35 rokov po revolúcii riešime, že deti, ktoré sme mali napraviť, aby vykročili do sveta správnou cestou, vychádzajú von ako bytosti s ťažkou traumou a možno túžbou pomstiť sa?

Stav polepšovní je veľká téma. Ale je absurdné, ak k nej usporiada tlačovku náhle vzácne zjednotená opozícia a viní štát. Toto nie je len vizitka Ficovej vlády, je to obžaloba všetkých vlád. Ak premiér vraví, že treba urgentne zmeniť Trestný zákon, lebo sa tu pri vyšetrovaní v uplynulom období porušovali ľudské práva, tak ich porušovanie v polepšovniach sa stalo priam normou. Čo urobíme? Ako sa k tomu postavíme? A čo robili celé tie roky okresní prokurátori, ktorí mali vykonávať dozor?

Tí, čo v 90. rokoch zhliadli film Requiem pro panenku, mali zrejme déjà vu. A bude poriadne pokrytecké, keď jeden politik bude zvaľovať vinu na druhého.