Problém spočíva v tom, že na Slovensku sa každé voľby prezentujú ako osudové. Akoby nemalo dôjsť iba k prirodzenému striedaniu moci, čo je v demokracii bežné, ale mal nastať koniec sveta. Buď vyhrá absolútne dobro, alebo absolútne zlo.

Inak tomu nebolo ani v týchto voľbách – jeden tábor bol prezentovaný ako ten, ktorý chce zničiť demokraciu a ťahá nás smerom do Ruska. Druhý tábor tvrdil, že ich oponent je „kandidát vojny“. Kým tí prví neváhali vykresliť koaličného kandidáta ako aportovacieho psa, verne slúžiaceho svojmu pánovi, tí druhí strašili vojnou a liberalizmus prezentovali ako najväčšiu hrozbu. Z tohto hľadiska je to remíza.

S politikou, ktorá prezentuje nejaký ucelený program a hodnoty, to však nemá nič spoločné. Hrá sa len na emócie. Je to dané tým, že dnešná politika pripomína čoraz viac divadlo. Rozdiel je len v tom, že úlohu režisérov prevzali marketéri, hľadajúci spôsob, ako čo najlepšie predať svoj „produkt“. Komu sa podarí u publika vyvolať tú najsilnejšiu emóciu, ten napokon vyhrá. A keďže najsilnejšou emóciou je strach a hnev, tak ich v nebývalej miere nadužívali.

No zatiaľ čo po divadelnom predstavení v okamihu, keď spadne opona, emócia opadne (a zo skvelého výkonu hercov možno zostanú na tele len zimomriavky), voľby všetko zintenzívňujú a vybičované vášne tak v politike dlho pretrvávajú. Výsledkom je vystrašená a totálne rozhádaná spoločnosť.

Vzniká kolektívna hystéria, v ktorej sa jednotliví aktéri predháňajú v tom, kto viac preháňa. Keďže očakávali, že vyhrá ich pohľad na svet, čo sa však nestalo, tak zavládla hromadná frustrácia – ľudia vyhlasujú, že balia kufre a sťahujú sa do zahraničia. Niektorí dokonca riešia úzkosť z volieb psychofarmakami!

Napriek tomu, že je to iba obyčajné pozérstvo, lebo v skutočnosti tak urobí len malý zlomok z nich, vyvolá to ďalšiu obrovskú emóciu. Ľudia sa navzájom utvrdzujú, že všetko je stratené a nič nemá zmysel, čím sa špirála zúfalstva prehlbuje. Zároveň sa vytráca zmysel pre realitu.

Spoločnosť je rozdelená, taká však vždy bola. Teraz je len o niečo viac polarizovaná. Veci je však možné vnímať aj z tej lepšej stránky. Pre začiatok by možno stačilo povedať – voľby boli regulárne, súper síce nehral celkom fér, ale o päť rokov pôjdeme k urnám znovu.

A keby sme chceli byť ešte pozitívnejší – prišlo voliť oveľa viac ľudí, ako bolo v prezidentských voľbách bežné. Tešme sa! Bol to sviatok demokracie a podľa výsledku sa Slovensko javí ako tolerantná krajina.

Žiadna apokalypsa sa teda nekoná, ani „studená občianska vojna“, len treba utlmiť emócie a dať prednosť rozumu.