Všetky rôzne posledné údaje a rebríčky ekonomického vývoja v EÚ radia Slovensko na chvost. V uplynulých rokoch sa tento trend ešte viac prehĺbil. Slovenská ekonomika zaostáva, predbiehajú nás krajiny, na ktoré sme sa ešte pred 20 rokmi pozerali zvrchu. Ekonomické príčiny sú viac-menej jasné. Okrem prilákania zahraničných investorov a orientácie na automobilový priemysel naša ekonomika nedostala žiadne nové impulzy. Nepomohli – na rozdiel od iných nových krajín únie – ani eurofondy.

Za zle využitými peniazmi z Bruselu nie je iba korupcia, ako sa často tvrdí, ani neschopnosť vlád Smeru. Oveľa viac za to môže naša prebujnená byrokracia a zle nastavené zákony, ktoré zmarili nejednu investíciu alebo odradili záujemcov už na začiatku. Často je to aj nemohúcnosť nájsť správne a prospešné projekty.

Je pravdou, že za tých 20 rokov väčšinou boli pri kormidle koalície vedené stranou Smer, no nie je to len o tejto strane. Na krajskej a miestnej úrovni sa pri moci striedali politici z rôznych ideologických prúdov. Ak vlády Roberta Fica za niečo môžu, tak je to neschopnosť vytýčiť jasnú investičnú stratégiu – ako sa to stalo v Poľsku, Česku, Rumunsku, pobaltských krajinách alebo aj Chorvátsku. Štvrtá Ficova vláda si to dobre uvedomuje a snaží sa tieto krajiny napodobniť, no naša opozícia opäť protestuje, asi už tak zo zvyku.

Keď mala príležitosť kormidlovať krajinu v rokoch 2010–12 a 2020–23, ukázala, ako sa to nemá robiť. V prvom prípade zastavila viacero projektov. V druhom prípade, ktorý máme v živej pamäti, to bol koncert nemohúcnosti. Bývalá podpredsedníčka vlády pre eurofondy Veronika Remišová (Za ľudí, OĽaNO), ktorá sa predtým pasovala za hlavnú kritičku v tejto oblasti, sa stala symbolom neschopnosti. Namiesto, aby urýchlila čerpanie nečerpaných eurofondov, stal sa pravý opak (spomeňme si na roztržku Nicholsonovej s Remišovou).

A plán obnovy? Narýchlo poskladané či nereálne spočítané projekty (tri veľké nemocnice), často aj nezmyselné (súdna reforma). Preto ak súčasný premiér volá po mobilizácii finančných zdrojov do rozvoja krajiny, nemala by opozícia všetky nápady ad hoc odmietať a opäť strašiť ľudí, ale pridať ruku k dielu a v mene občanov sa pýtať na konkrétnosti a detaily, pretože v nich je zakopaný pes. Bez elementárneho spoločenského konsenzu žiadne eurofondy nikdy dobre nevyužijeme, ani nerekonštruujeme a nevybudujeme novú infraštruktúru.

Nečudujme sa potom, že klesá dôvera v úniu. To, že neraz právom kritizovaný Brusel je schopný sebareflexie, dokazuje priznanie si viny po protestoch farmárov. EÚ ustúpila od nezmyslených ekologických požiadaviek a byrokratických prekážok a zjednodušila čerpanie agrodotácií. Ukázalo sa, že keď obyčajní ľudia zoberú opraty do svojich rúk aj bruselský kolos ustúpi (nielen pod náporom lobistov).

To je jasné posolstvo, aby sme v júnových eurovoľbách prišli k urnám v hojnejšom počte a neboli v účasti opäť poslední. Aj to je symbol, prečo sme sa nenaučili za 20 rokov využívať všetky prínosy členstva v EÚ.