Keď týždenník Politico v novembri minulého roku označil Šefčoviča za šiesteho najvplyvnejšieho Európana, ktorý sa môže podieľať na rozhodovaní o dianí na kontinente, vôbec sa nemýlil. A je nielen šikovný, ale má aj charizmu, čo je pridaná hodnota počas vyjednávania za zatvorenými dverami. Napríklad keď sa pred niekoľkými rokmi Rusi a Ukrajinci hádali o preprave plynu, pri rokovacom stole ich dokázal nasmerovať k takej dohode, že ani jedna strana neodchádzala s pocitom neúspechu.
Eurokomisári síce nepresadzujú národné záujmy (zastupujú celú európsku dvadsaťsedmičku), ale pochopiteľne, že v zákulisí Šefčovič môže ísť aj poruke Slovensku. Mimochodom, svojho času mal veľký vplyv na Fica, aby nezišiel z cesty, ktorá republiku priviedla k výmene koruny za euro.
Je dôležité, aby sa premiér spoliehal na špičkových diplomatov aj vtedy, keď vláda schvaľuje návrhy na nových veľvyslancov, ktoré predkladá minister zahraničných vecí. Prvýkrát v ére Ficovho vládnutia je zmenená situácia: prvý raz riadi rezort diplomacie straník. Juraj Blanár zo Smeru. Doteraz sa Fico spoliehal len na nestraníkov Jána Kubiša a Miroslava Lajčáka, ďalších dvoch topdiplomatov kalibru Šefčoviča.
Keď Fico v júni 2006 vytváral svoju prvú koaličnú vládu, oslovil Kubiša. Vypočul si od neho tri podmienky: nijaké čudné politické nominácie veľvyslancov, zahraničnú politiku bude tvoriť rezort diplomacie a keby dostal v budúcnosti zaujímavú ponuku zo zahraničia, premiér pochopí jeho demisiu. Keď Kubiš v januári 2009 odchádzal do Ženevy na post šéfa Hospodárskej komisie OSN pre Európu, Fico to vnímal s nevôľou. Pochopiteľne, lebo mu z ruky vypadol diplomatický tromf. Aj preto, keď už iná Ficova vláda na jar 2016 navrhovala slovenského kandidáta na generálneho tajomníka OSN, Kubiš nemohol rátať s podporou, nomináciu získal vtedajší šéf diplomacie Lajčák. Toto je však len malá zaujímavosť zo zákulisia; podstatné bolo to, či Fico rešpektoval prvé dve Kubišove podmienky.
Už vtedy si neodpustil zbytočnú kritiku na adresu NATO, ale svojmu ministrovi nechal v zahraničnej politike voľnú ruku. (Samozrejme, že Kubiš sa musel venovať v debatách so spojencami aj zahladeniu niektorých slovných prešľapov Fica.) Do výberu veľvyslancov premiér nijako nezasahoval, dodržal svoj sľub, ktorý mu dal medzi štyrmi očami. Vyskytla sa len jediná do očí bijúca výnimka, keď sa rozhodol postarať o Františka Kašického, ktorý v januári 2008 musel odísť z funkcie ministra obrany pre predražený tender. Fico mu umožnil stať sa šéfom slovenskej diplomatickej misie pri NATO v Bruseli. Ambasády ako stranícke trafiky však nerozdával; napriek tomu, že záujemcov sa hlásilo nemálo.
Lajčák sa po Kubišovi dlho neohrial na pozícii ministra, lebo v júli 2010 prevzala moc pravicová vláda na čele s Ivetou Radičovou. Kým na nominácie veľvyslancov počas fungovania Kubiša by si teraz mal Fico spomenúť a vtedajším obdobím by sa mal inšpirovať aj Blanár, naopak, konanie Mikuláša Dzurindu na poste ministra od leta 2010 do jari 2012 vyzerá ako odstrašujúci príklad.
Bývalý dvojnásobný premiér, ktorý pomohol odstrániť mečiarizmus a aj za cenu ťažkých reforiem mu môže byť Slovensko vďačné, že ho priviedol do EÚ i do NATO, svoju novú misiu nezvládol. Perlička na úvod: jedna z prvých vecí, ktoré urobil, bola tá, že požiadal, aby mu pridelili vládnu limuzínu, v ktorej sa vozil Fico… Pod vedením Dzurindu ministerstvo vyzeralo ako stranícka bunka jeho SDKÚ. S personálnymi čistkami. A priveľa času trávil v centrále SDKÚ namiesto toho, aby sa venoval práci ministra. Nástupné návštevy nových veľvyslancov akreditovaných na Slovensku prenechával svojmu štátnemu tajomníkovi, pretože dvojnásobný expremiér nebude predsa strácať čas s poslíčkami iných krajín…
Čo sa týka personálnej politiky, hľadali sa vtedy akékoľvek dôvody, ktorými by sa dalo zdôvodniť predčasné stiahnutie „nepohodlných“ slovenských ambasádorov. Jednému z nich napríklad našli tento „ťažký hriech“: z hlavného mesta šoféroval k morskému pobrežiu a späť dlhší čas, ako je povolený limit strávený pri volante. Ambasádor pritom necestoval na výlet, ale na pohreb plavčíkov, ktorí zomreli, keď sa snažili zachrániť topiacich sa opitých slovenských dovolenkárov.
Keď sa po páde vlády Radičovej vrátil Lajčák na jar 2012 na čelo ministerstva, rezort sa zase uberal normálnym smerom. Tento kurz (zvlášť, keď máme na mysli výber nových veľvyslancov) sa zachoval aj počas šéfovania Ivana Korčoka a krátkeho pôsobenia Rastislava Káčera.
Štvrtá Ficova vláda, ktorá je pri moci od októbra minulého roku, zatiaľ nijakého veľvyslanca nevymenila. Poruke je fráza – nechajme sa prekvapiť. Blanár však nesmie postupovať ako podaktorí súčasní ministri, čo do štátnych orgánov a inštitúcií dosadili niektorých ľudí výlučne na základe straníckeho trička, nehovoriac v niektorých prípadoch o neokrôchanom spôsobe, ako zmeny vykonali.
Chystajú sa aj nepríjemné prekvapenia? Dáva si Fico s Blanárom načas preto, že predpokladajú, že niektorých nominantov by odmietla vymenovať dosluhujúca prezidentka Zuzana Čaputová? Ak áno, bude to test pre jej nástupcu v Grasalkovičovom paláci Petra Pellegriniho. Nateraz je však bezpredmetné špekulovať, dôležité je, aby ambasády riadili tí, čo sa naozaj vyznajú v diplomacii.
Mnohí slovenskí diplomati odovzdávali svoj hlas vo voľbách už aj v minulosti stranám, ktoré netvoria terajšiu koaličnú vládu. A nijako ich neovplyvnilo (hovorme konkrétne o veľvyslancoch s takouto politickou orientáciou), že vládol Fico. Slúžili totiž záujmom Slovenska, čo napríklad platilo aj o Korčokovi, keď bol počas Ficovho vládnutia veľvyslancom pri EÚ a neskôr pôsobil ako splnomocnenec vlády pre slovenské predsedníctvo v Rade EÚ. Kvalitná diplomacia v zahraničí je súčasťou štátnosti. A bez špičkových veľvyslancov, nie so straníckymi nominantmi, ktorí doteraz ako-tak pričuchli k zahraničnej politike, by takú diplomaciu Fico s Blanárom nedokázali uskutočňovať. Zostáva dúfať, že si to obaja uvedomujú.
Fico by sa mal zo seba poučiť a Blanár sa ním inšpirovať
24
0
22.04.2024
Keď týždenník Politico v novembri minulého roku označil Šefčoviča za šiesteho najvplyvnejšieho Európana, ktorý sa môže podieľať na rozhodovaní o dianí na kontinente, vôbec sa nemýlil. A je nielen šikovný, ale má aj charizmu, čo je pridaná hodnota počas vyjednávania za zatvorenými dverami. Napríklad keď sa pred niekoľkými rokmi Rusi a Ukrajinci hádali o preprave plynu, pri rokovacom stole ich dokázal nasmerovať k takej dohode, že ani jedna strana neodchádzala s pocitom neúspechu.
Eurokomisári síce nepresadzujú národné záujmy (zastupujú celú európsku dvadsaťsedmičku), ale pochopiteľne, že v zákulisí Šefčovič môže ísť aj poruke Slovensku. Mimochodom, svojho času mal veľký vplyv na Fica, aby nezišiel z cesty, ktorá republiku priviedla k výmene koruny za euro.
Je dôležité, aby sa premiér spoliehal na špičkových diplomatov aj vtedy, keď vláda schvaľuje návrhy na nových veľvyslancov, ktoré predkladá minister zahraničných vecí. Prvýkrát v ére Ficovho vládnutia je zmenená situácia: prvý raz riadi rezort diplomacie straník. Juraj Blanár zo Smeru. Doteraz sa Fico spoliehal len na nestraníkov Jána Kubiša a Miroslava Lajčáka, ďalších dvoch topdiplomatov kalibru Šefčoviča.
Keď Fico v júni 2006 vytváral svoju prvú koaličnú vládu, oslovil Kubiša. Vypočul si od neho tri podmienky: nijaké čudné politické nominácie veľvyslancov, zahraničnú politiku bude tvoriť rezort diplomacie a keby dostal v budúcnosti zaujímavú ponuku zo zahraničia, premiér pochopí jeho demisiu. Keď Kubiš........
© Pravda.sk
visit website
login
who are we?
contact us
qosheapp
Toi Staff
Gideon Levy
Belen Fernandez
Andrew Mitrovica
Mort Laitner
Ali Fathollah-Nejad
Rami G Khouri
Nikkei Editorial
